Trenčiansky hrad

Trenčiansky hrad je situovaný na skalnatom vrchole výbežku Strážovských vrchov, priamo nad centrom mesta Trenčín. Najznámejší a kedysi aj najvýznamnejší hrad celého Považia prestavoval správne centrum Trenčianskeho komitátu.

Opevnené sídlo svojou polohou nadviazalo na ranostredoveký hrad z 9. storočia, využijúc jeho val, pričom zástavba sa od 11. storočia koncentrovala na temene najvyššieho skaliska výšiny.

V roku 1241 hrad odolal náporu Mongolov ale k zásadnejším prestavbám došlo až po odchode Tatárov. Keď sa hrad koncom 13. storočia stal sídlom veľmoža, neskôr palatína a krajinského pokladníka Matúša Čáka, stavebné úpravy hradu boli zamerané najmä na zdolonalenie obranyschopnosti.

Ďalšie stavebné premeny prebiehali až po smrti Matúša Čáka a pravdepodobne boli vyvolané pustošivým obliehaním hradu v roku 1321. Kráľ Ľudovít I. rozšíril hrad o nový dvojposchodový palác, ktorý prepojil so stále existujúcou rotundou.

Výrazné zmeny prinieslo 15. storočie, keď hrad mala v držbe kráľovná Barbora Cillská, ktorá radkálne prestavala horný hrad a okrem iného zmodernizovala jeho opevnenie. Poslednú stredovekú prestavbu hradu uskutočnila rodina Zápoľskovcov, ktorá hrad vlastnila v rokoch 1475 až 1528. Horný hrad doplnili ďalším palácom a vzhľadom na rozmach delostreľby presunuli ťažisko obrany na obe predhradia. Týmto sa stal Trenčiansky hrad jedným z najprepychovejších a najlepšie opevnených hradov Horného Uhorska. Ďôvodom zmien bol najmä fakt, že Ján Zápoľský bojoval s Habsburgovcami o kráľovskú korunu.

Trenčiansky hrad sa nachádzal vo sfére záujmu Ferdinanda I. čo malo pre hrad nepriaznivé dôsledky a v roku 1528 bol po ničivom obliehaní vypálený. Následne boli vykonané nevyhnutné úpravy ale už bez zásadných zmien.

Zmeny vykonal až nový vlastník Alexej Turzo v rokoch 1535 až 1540, pričom dal vybudovať viacero delostreleckých pozícií a delových bášt. Neskôr pokračovalo aj hĺbenie povestnej „studne lásky“.

Ďalšie väčšie prestavby boli vykonané v rokoch 1538 až 1592 Imrichom Forgáčom, keď sa na hrade uplatnili talianski murárski majstri a niektoré hradné objekty upravili do renesančného slohu.

V súvislosti s protitureckou obranou, keď bola na hrade umiestnená cisárska posádka, boli v roku 1673 vykonané určité opevňovacie práce. Postupne sa však začal prejavovať úpadok hradu, ktorý vyvrcholil požiarom v roku 1790. Od tých čias zostal hrad v ruinách, ale už v 19. storočí začali prvé zabezpečovacie práce, ktoré vyvrcholili v druhej polovici 20. storočia. Ich výsledkom je čiastočne zrekonštruovaný hrad s bohatou múzejnou expozíciou.