Hrad Beckov
Pamiatkovo zakonzervovaná zrúcanina hradu Beckov je situovaná na vápencovom brale vypínajúcom sa priamo nad rovnomennou obcou na strednom Považí v okrese Nové Mesto nad Váhom.
Kamenný hrad bol vybudovaný v 12. storočí na mieste niekdajšieho veľkomoravského hradiska z druhej polovice 9. storočia. V „Anonymovej kronike“ sa nachádzajú informácie o existencii tohto hradiska už pred príchodom starých Maďarov do Karpatskej kotliny a jeho zabratí starými Maďarmi pri obsadzovaní územia dnešného Slovenska. Hrad sa pre svoju výhodnú polohu na novovznikajúcej hranici stal sídlom pohraničnej župy (komitátu).
Samotnej výstavbe kamenného hradu predchádzali rozsiahle terénne úpravy s cieľom dotvoriť časť hradného kopca do homoľovitého tvaru. Do hradu sa vstupovalo jedinou prístupovou cestou z južnej strany. V pôvodnej podobe hrad zotrval do 13. storčia, keď bola zosilnená obrana prístupu výstavbou hranolovej veže. Veža stála za čelnou hradbou a prístupná bola iba portálikom na poschodí.
V 14. storočí sa majiteľom hradu nakrátko stal Matúč Čák. Opevnenie hradu sa opäť posilnilo vybudovaním úzkeho predhradia južným smerom. Predĺžené bolo aj staré predhradie a to severným smerom. Po smrti Matúša Čáka (1321) sa hrad vrátil do kráľovských rúk ale už v roku 1388 prešiel do súkromného vlastníctva vojvodu Štibora zo Štiboríc.
Tento zámožný muž poľského pôvodu sa za verné služby Žigmundovi stal jedným z najbohatších mužov Uhorska a sedmohradským vojvodom. Postupne mu patrilo takmer dvadsať hradov, najmä na Považí. Za svoje hlavné sídlo si zvolil hrad Beckov, ktorý prestaval na prepychovú šľachtickú rezidenciu. Jeho stavebná činnosť úplne pozmenila siluetu hradu. Štibor spolu so synom Štiborom mladším venovali pozornosť aj hospodárskemu zázemiu hradu. Na hradby napojili nový hradbový okruh, čím na úpätí hradného brala vymedzili plochu vhodnú na založenie nového poddanského mestečka a zároveň zdokonalili obranu hradu. Takto dobudovaný hrad predstavoval jedno z najhonosnejších šľachtických sídiel v strednej Európe.
Po smrti Štibora mladšieho hrad prešiel do vlastníctva rodiny Bánfiovcov, ktorí v 16. storočí podnikli ďalšiu rozsiahlu rekonštrukciu gotického hradu do renesančného slohu, pričom opäť zdokonalili obranu hradu a to najmä vybudovaním novej delovej bašty a úpravou hlavného vstupu do hradu. Vďaka týmto opatreniam hrad odolal náporu Turkov v roku 1599, ktorí však vypálili mestečko pod hradom.
Po vymretí rodu Bánfiovcov po meči, vlastnili panstvo viacerí dediči čo znamenalo postupnú stratu záujmu o údržbu hradu. Ešte v 17. storočí boli opravené hradné strechy ale po ničivom požiari mestečka v roku 1729 sa oheň preniesol aj na hrad, ktorý vyhorel a nebol už viac opravený.
Na chátrajúcej zrúcanine boli ešte v 19. storočí viditeľné plochy ornamentánej a figurálnej výzdoby interiérov. Z dôvodu ich ochrany boli v roku 1935 zriadené ochranné striešky v priestore kaplnky. V rokoch 1970 až 1976 bol vykonaný komplexný výskum lokality a dlhodobá konzervácia zrúcaniny hradu. Hrad je sprístupnený širokej verejnosti.
